Žralok biely

Žralok biely (Carcharodon carcharias) je veľký žralok čeľade Lamnidae vyskytujúce sa v pobrežných vodách. Je považovaný za človeku najnebezpečnejšieho žraloka a ako taký bol dlhodobo systematicky hubení námorníkov a rybári. Jeho prenasledovanie ešte zosilnelo po uvedení úspešného filmu Čeľuste, takže sa v súčasnosti čelí bezprostrednej hrozbe vyhubenie. V skutočnosti títo žraloci človeka systematicky nelovia. 

Žralok biely rovnako ako ďalšie žraloky dýcha pomocou žiabier, ktoré sa pri prijímaní vody neotvárajú a nepulzují ako u rýb. Žralok preto musí stále pohybovať, aby do žiabrí prichádzala čerstvá voda a on sa nezadusil, čo sa stáva, ak sa zamotá do rybárskych sítí.Alternativní názvy 

 

žralok belasý, biely pointer, biela smrť, biely zabijak 

 Potrava 

 

V podstate skoro každý živočích žijúci v oceáne je jeho potenciálny korisťou - čím väčší, tým lepší. Tuniaky, marlin (ryby príbuzné makrelám) a mečúne patrí k jeho najobľúbenejšie pochúťky, zatiaľ čo tuleňmi, tulene a delfíny uvíta skôr ako desiatu. Ale niekedy si trúfne aj na ľudského tvora. 

V súčasnosti neexistujú žiadne štúdie o tom, koľko potravy spotrebuje žralok biely za deň. Je ale známe, že jej množstvo závisí na teplote vody a na tom, koľko vhodné koristi má práve žralok na dosah. Pre loviaceho žraloka je životne dôležitý mimoriadne jemný čuch, najcitlivejší z jeho zmyslov. Čuchom dovedie vystopovať potravu na veľkú diaľku. Tisíce drobných jamiek, ktorými je posiata špic jeho nosa, predstavujú dôležitý zmyslový orgán. Svojim mimoriadne výkonným čuchom dovedie žralok vystopovať aj nepatrné množstvo krvi (1 kvapka v 4,6 miliónoch l vody). 

Posledné výskumy ukazujú, že predná časť is boky na hlave je pokrytá snímačmi schopnými vnímať veľmi slabé elektrické pole. Touto vlastnosťou sa radí medzi dokonalé výtvory evolúcie. S veľkou pravdepodobnosťou práve typ elektrického poľa veľmi spoľahlivo vyhodnotí a podľa určitého vzorca rozhodne o napadnutí iného tvora. Aj keď je to dokonalý stroj na zabezpečenie svojej potravy, dokáže sa veľmi dobre spriateliť s potápači. Nechá sa hladkať apod Ale pozor, sú to úplne ojedinelé prípady za dodržania nejpřísnějčích pravidiel bezpečnosti. Potápač je totiž oblečený do tzv železnej košele vrátane nohavíc a vrátane rukavíc z oceľových očiek. Práve tento odev je však tzv Faradayova klietka, ktorá človeka perfektne utlmia a ten navonok potom nevyžaruje absolútne žiadne elektrické pole! Toto je však doteraz pred zberom kvalitatívnych a kvantitatívnych dát potrebných pre vytvorenie hypotézy o tomto správaní žraloka bieleho. 

 Teplota tela 

 

Ako jeden z mála žralokov si dokáže udržiavať vyššiu teplotu tela ako má okolitá voda. V jeho svaloch tvoria cievy spletitú siet. Pri pohybe sa zahrievajú svaly a tým aj krv v cievach. Krv vytekajúca zo svalov, potom ohrieva studenú krv pritekajúcej zo žiabier. Pre žraloka to má mnohé výhody. Jeho svaly sú neustále pripravené k akcii a aj trávenie prebieha omnoho rýchlejšie. Potom čo sa žralok nasýti, zvýši sa teplota jeho žalúdka o 6 ° C. Keď korisť rýchlo strávia, môže opäť čoskoro zožrať novú. Tak si vytvára zásoby na horšie časy. 

 Útoky na ľudí x plutvonožcov 

 

Žralok biely ľudí systematicky neloví, zvyčajne je napadá v situácii, keď mu pripomínajú plutvonožcov (čo je však takmer každý človek plácající sa na hladine, surfer alebo potápač). Na základe etologických štúdií dnes vieme, že útok bieleho žraloka na plutvonožcov prebieha podľa akéhosi "plánu". Žralok najprv zaútočí na korisť zospodu s cieľom vykousnout z jej tela veľký kus. Potom okolo svojej koristi pláva a vyčkáva, až ju silné krvácanie oslabí natoľko, že sa už nebude môcť brániť. Snaží sa tak vyhnúť zraneniu, ktoré by mu mohol ploutvonožec pri zápase o život spôsobiť napr pazúry. Až potom sa ku koristi vracia, aby ju zožral. Tento poznatok o spôsobe lovu bieleho žraloka, vedie k vysvetlenie mnohých smrteľných nehôd plavcov a surfistov. V prípade, že sú mylne identifikovaní ako plutvonožce, prebieha útok rovnako. Rozdiel je v tom, že po prvom "ochutnávacím" zahryznutie sa žralok veľakrát už nevráti, alebo sa obete podarí dostať z vody, skôr než k tomu dôjde. Tak či onak, vzhľadom k veľkosti bieleho žraloka, bývajú následky aj tohto jediného uštipnutia často nezlučiteľné so životom. Ku svojej ľudskej obete sa už nemusí vrátiť z "nutričných" dôvodov. Žralok biely je jeden z mála druhov, ktorých telesná teplota je vyššia, ako teplota okolitej vody. Preto nie je bezprostredne viazaný na vodu o určitej teplote a môže sa vydať aj do chladnejších oblastí. Udržanie vyššej teploty je ale značne energeticky náročné. A to je dôvod, prečo sú plutvonožce obľúbenou potravou žraloka bieleho. Ich telá sú obalené hrubou vrstvou tuku (tzv. blubber), ktorý má funkciu tepelnej izolácie. Pre žraloka bieleho je tento tuk výdatným zdrojom energie. Oproti ploutvonožcům má človek tuku málo a pre žraloka by tak predstavoval nevýživný "balast". Preto útok bieleho žraloka veľakrát končí "ochutnávacím" uštipnutím. Je ale treba vziať do úvahy, že hladný žralok moc vyberavý nebude. 

 Žralok biely pred kamerou 

 

Hoci žralok belasý napáda ľudí kúpajúcich sa v mori už celé veky, poznatky o jeho živote boli dlhú dobu zahalené tajomstvom (a dodnes ešte nevieme všetko). Napríklad prvý filmový záznam živého žraloka bieleho vytvorený počas jeho prirodzenom prostredí pochádza z roku 1965, iba desať rokov pred natočením Čeľustí 

Zoológovia sa domnievajú, že keď žralok belasý dorastie do určitej dĺžky a hmotnosti, zmení od základu svoje doterajšie životné návyky. Vyzerá to, akoby zviera, ktoré doteraz spokojne žilo v horných vrstvách vody pod hladinou, z ničoho nič opustilo svoje osvedčené lovecké metódy a navždy zmizlo v temných hlbinách. Rovnako dobre je možné prijať aj predpoklad, že keď žralok belasý dorastie potrebnej váhy a veľkosti, zmení pohlavie zo samčieho na samičie. Tak je tomu napríklad u pyskoun alebo u niektorých kanice. Možno, že príroda týmto spôsobom zabezpečuje prežitie druhu, lebo len silní jedinci môžu mať možnosť priviesť na svet zdatného potomka. 

Dôkaz snahy o zachovanie rodu jednej z najstarších skupín stavovcov nosia žraločia dámy na svojom tele do konca života. Túžiaci samec má na svojom tele dlhé výrastky, ktorými svoju partnerku pri párení stlačí a jazvy na tele samice sa nikdy úplne nezahoja. Násilný rituál žraloka bieleho umožní oplodniť vajíčka vo vnútri tela samice kde sa naďalej vyvíjajú. Na rozdiel od cicavcov však tieto mláďatá nie sú vyživovaná matkou a tak verní svojej žraločia povahe nenarodené žraločia nedochôdčaťu požierajú najprv neoplodnené vajíčka a neskôr sa pustí do svojich slabších súrodencov. Hneď po narodení odplaví od svojej matky a starajú sa o seba sama. Len máloktoré žraločia mláďa sa však dožije dospelosti, veľmi často sa stávajú obeťou iných žralokov.

 

ZDROJ: WWW.WIKIPEDIA.SK